potápačský portál

Dominika pracovala na báze v Chorvátsku 5 týždňov ako divemaster a sprievodca. Podelila sa s nami o zážitky a skúsenosti. Poďme sa pozrieť do zrkadla ako nás potápačov - zákazníkov vidí personál potápačských báz s ktorými sa chodíme potápať.

"Ahoj! Volám sa Marko a chcem sa potápať. Vedela by si mi poradiť?" - to sú vety, ktoré som za posledných 5 týždňov počula asi najčastejšie. Na báze, kde som pracovala, sa vystriedalo počas augustových týždňov denne okolo 100 ľudí - veľkých, malých, dlhých, širokých, mladých, starých... :) každý jeden bol originálny, no spájalo nás slnko, more a magická hlbočina...a to stačilo :-)

Predstavte si 20 bláznov milujúcich vodu na jednom mieste a je ťažké sa neusmievať...asi tak by som opísala väčšinu ponorov, ktoré som absolvovala na lodi ako divemaster pracujúci pre jednu nemenovanú chorvátsku bázu. Síce bolo pre mňa ťažké udržať skupinku pohromade, hlavne keď životným poslaním niektorých potápačov bolo ponáhľať sa, vydýchať 15 litrovú fľašu za 30 minút a ísť na loď a iných zastaviť sa pri každom kameni a fotografovať všetko, čo sa hýbe i čo je statické...Bolo celkom vtipné zorganizovať takto rozdielnych ľudí na jednom ponore, no po čase som si zvykla, že niektorí budú tvrdohlavo trvať na jojo ponoroch, iní mi neustále budú ukazovať svoje plutvy a zadok a plávať si kam chcú a ďalší si budú odvážne užívať chápadlá chobotnice.

Ešte väčšia sranda bola ak si niekto poriadne neskontroloval vybavenie a zistil, čo všetko má pokazené až 5 minút pred ponorom. Tak som končila s pokazeným inflátorom alebo plutvou držiacou na gumičke od vlasov väčšinou ja :-) No vďaka Kubičkovým krízovkám mi nič nezabránilo, aby som si tých 65 minút pod vodou naplno užila s akýmkoľvek výstrojom a kedykoľvek som sa ponorila.

Jednoznačne bolo fantastické spoznávať stále nových ľudí a sledovať ako napredujú - z vystrašených začiatočníkov, ktorí končievali na mojej hadici, sa stávali ,závisláci´ utekajúci z práce, aby stihli aspoň jeden ponor poobede, so skvelým trimom a tajomnými žiabrami, keďže i po 65 minútach mali v 12 litrovej fľaši dostatok vzduchu.

Nočné ponory boli tiež zaujímavé...takmer všetky lokality boli pre mňa úplnou novinkou, a tak som bola šťastná, keď som uvidela blikajúce svetlo lode pri plávaní späť a vedela som, že ľudia, ktorí sa na mňa plne spoliehali, úspešne prežijú a bez ujmy na zdraví (myslím, že trpeli naivnou predstavou, že za leadra dostanú niekoho skúseného :-)) Napriek tomu si to však dokonca aj patrične užili a boli s ponorom spokojní. :-)

Raz som zistila, že moja spotreba radikálne stúpla - snažila som sa to pripísať únave (bol to tretí ponor za deň), faktu, že sme boli štyria s tromi svetlami a jedným počítačom, ktorý som nemala na ruke ja, hoci som ten ponor viedla a rovnako aj tomu, že traja chalani so mnou boli prvýkrát v noci pod vodou. Keď som sa však pýtala na dojmy, jeden z nich bol naozaj nadšený. A dôvod? Celý ponor sa cítil ako Wendy z rozprávky Peter Pan...keďže sme mali iba jednu spoločnú lampu a on sa na začiatku bál, celý ponor sa ma držal ako kliešť, vznášal sa a ja som to odplávala zaňho :-) komu by sa niečo také nepáčilo? :-)

Najzábavnejšie to však bolo na báze, kde som pracovala predovšetkým s ľuďmi, ktorí ešte nikdy nepotápali a chceli si to iba vyskúšať s tzv. check-divermi. A taktiež nikdy som si nemyslela, že človeku, ktorý ide 50. krát do vody treba pripomenúť, že pred skokom do vody si treba nafúknuť jacket alebo že je komukoľvek potrebné povedať, že výrez na maske skutočne patrí na nos a nie na čelo :-) Niektorí mi dokonca ďakovali za záchranu života, lebo som im dala dýchať z mojej fľaše v 7 metrovej hĺbke :-) Ale myslím, že práve toto sa mi páčilo na práci divemastra najviac - variabilita.

Každý deň bol iný, pretože každý človek bol iný a hoci to bolo mnohokrát komplikované, ani raz som neoľutovala, že som začala takto pracovať. Cítila som sa fantasticky, keď 11-ročný chlapec vyžadoval ponory iba so mnou, i keď ma bývalý 60-ročný inštruktor prosil, aby som ho navštívila na jeho báze, i keď som spoznala ľudí, ktorí, ako pevne verím, ostanú mojimi priateľmi po celý život.

Bolo nádherné cítiť ako okolo vás padajú všetky bariéry, ktoré si ľudia v klasickom živote tak usilovne a úspešne umelo vytvárajú, či už sa jednalo o vek, pohlavie, spoločenské postavenie alebo reč. Nikto sa na nič nemusel hrať a kto sa aj pokúsil pretvarovať, veľmi rýchlo bol spacifikovaný :) Záležalo iba na jednom - pohoda, úsmev a krásne ponory. A to nebol žiadny problém. So...LET`S DIVE TOGETHER.

Dominika Rubintová
 divemaster