potápačský portál

• Potápanie a CATERPILLAR

Bol pracovný deň a pôvodne naplánovaná lokalita z 5. zastávky by mohla byť prístupná. Pre istotu som len opatrne avizoval termín 7. zastávky, keďže som netušil aká je šanca zanoriť sa. Preto mi v hlave behal náhradný plán, čo ak nás opäť zastaví vrátnik z humornej scénky z pred 30 rokov. Ale to čo sa nakoniec stalo, sme vôbec nečakali.

Keď sme dorazili na lokalitu, areál štrkoviska bol prázdny, ale brána otvorená. Vrátnik tam bol iný ako minule a nemal problém s tým, aby sme sa zanorili. Išli sme na obhliadku kade pôjdeme do vody a keď som videl tú kopu snehu, hovorím Romanovi "nahodím reťaze lebo tam ostaneme".

Vrátnik to počul a hovorí "spravím vám cestu honom". Hmmm, netušil čo myslí a v duchu som rozmýšľal kde v aute mám hodené reťaze. V tom sa z poza kopca vynoril obrovský stroj a už pluhoval cestu snehom. Pristavil pri nás a opýtal sa, či nám bude stačiť tak 10 metrov od vody. Potom nám spravil dve luxusné cesty, aby sme si mohli vybrať miesto kde sa dostaneme do vody. Nezabudol ani na otočku, aby sme nemuseli cúvať a miestečko na vyloženie vecí. Proste bol skvelý.

Keď sme zaparkovali, išli sme vybrať vhodné miesto na dieru. V malej zátoke boli akési vývery, ktoré vyzerali ako termálne. Na ľade zostávala premoknutá vrstva snehu. Bolo to však dosť blízko od brehu, tak sme sa obávali, či tam nebude malá hĺbka. Po strčení rúčky lopaty do preseknutej diery sa nám to potvrdilo. Samozrejme mi hneď napadlo, že tie "termálne vývery" overíme aj zospodu z vody.

Nakoniec sme sa rozhodli spraviť dieru na mieste kde nám vrátnik ukázal, že by mala byť najhlbšia voda. Zima je už dosť dlho a preto sme si mysleli, že ľad bude tak 30 cm a my sa namakáme kým vysekáme dieru. Ľad mal iba cca 20 cm a tak to išlo pomerne hladko.

Počas obliekania nám cestu pretiahol ďalší jeho kolega na obrovskom Caterpillare, vrátnik nám robil spoločnosť, porozprával históriu lokality a plánované zámery, keďže sa na lokalite už neťaží. Medzi tým sa v diere spravili ľadové závoje, čo pôsobilo úchvatným dojmom (obr. vpravo).

Dohodli sme plán ponoru, skontrolovali a povedali si všetko potrebné a šupli sme sa do vody. Upevnili sme potrebné vodiace laná z brehu a zaistili ľadovcové skoby zospodu ľadu. Po zanorení sme overili pre každý prípad okolie diery, ako to tam vyzerá od brehu a zorientovali sa v priestore pre prípad núdze. Voda bola čistučká a aj prostredie celkom zaujímavé, keďže hneď z brehu padala stena prudko šikmo dole. Ale samotné dno bolo rovné a hladké. Atmosféra bola dosť podmaňujúca, mal som pocit, že letíme nejakou neznámou krajinou na zvláštnom kontinente. Po preplávaní najväčšej hĺbky sme sa dostali opäť k ďalšej stene a tam zrejme končila ťažobná jama, podľa toho ako nám to popisoval vrátnik.

Otočili sme späť, keďže sme dosiahli dohodnutý tlak a vynorili sme sa naspäť v diere. Roman mal menej plynu, tak ponor ukončil, ale nám s Dominikou sa málilo (a konečne jej nebolo zima, keďže mala prvýkrát v živote vyhrievanie), tak sme sa dohodli, že na ďalšiu tretinu plynu dáme ešte prieskum tej malej zátoky.

Dobre sme spravili, vybiehajúci breh pôsobil zaujímavo a aj tesné priestory medzi ľadom a dnom s kombináciou svetelných efektov a farby vody (miestami modrá, potom zelená a až tmavá), pôsobili očarujúco. Vyhrali sme sa na tých miestach a spravili niekoľko záberov. Oproti tomu miestu kde sme plávali predtým, tu bolo viac flóry a aj prostredie bolo pestrejšie.

Našli sme aj tie "vývery", ktoré z povrchu pôsobili tak tajomne. Odhalili sme aj príčinu čo sa tam deje, ale pre záchranu lokality, to radšej neuvedieme. Nakoniec, po ďalších 40 minútach, sme otočili späť k brehu a navíjaním šnúry na navijak, sme sa vrátili k diere. Vysekanú ľadovú kryhu sme vrátili na miesto, aby sme tak predišli pádu neznalého situácie do vody.

Samozrejme sme ešte skočili kúpiť "bonboniéru" pre vrátnika, ktorý nám tak ochotne spravil cestu a my sme sa tak nemuseli brodiť desiatky metrov v hlbokom snehu.

Ďalšie obrázky si môžete pozrieť vo fotogalérii.

Peter Kubička
KUBI-AQUATIC